Je to niečo viac ako týždeň, čo slušný občan nezvládol tlak na svoju osobu a spáchal niečo, čo médiá nazývajú “najväčším masakrom nevinných”. Tu chcem povedať, že naozaj nevinných obetí je mi skutočne ľúto. Čo sa ale stalo ďalej? Príbuzní vystrieľanej “problémovej” rodiny sa verejne vyhrážajú rodine p. Harmana smrťou! Táto rodina sa musí ukrývať v Maďarsku (aspoň podľa informácií médií) napriek tomu, že so samotným strelcom zrejme nejaký tesný vzťah neudržiavala a ani ho k streľbe nenavádzala. A teraz sa zamyslime – čo by sa stalo, ak by som sa ja vyhrážal iným ľuďom (nedajbože cigánom) smrťou? Okamžite by som bol poťahovaný štátnymi aj mimovládnymi organizáciami až by mi vypadali aj posledné vlasy. A čo sa stalo týmto “chudákom” za verejné vyhrážanie smrťou okrem toho, ze to (možno) zaznamenali? Ak hádate, že nič, hádate správne.

Minulotýždňová streľba je ale iba vítaná dymová clona, ktorá má zakryť najnovšie kroky vlády proti občanom Slovenska. Včera (6.9.2010) sa rozhodlo o “dočasnom” zvýšení DPH na 20%. Pani premiérka prehlásila, že “Skúsenosti hovoria, že jednopercentné zvýšenie DPH sa nepremietne do cien, je to len zvýšený príjem štátneho rozpočtu” (viď Vláda dočasne zvýši DPH na 20 percent). Toto zvýšenie dokonca nehanebne hádžu na minulú vládu a nazývajú ho “Ficova daň”. Demagógia ako vyšitá. To sa Miklóš alebo Radičová tak hanbia za svoje “reformy”? Takéto zvyšovanie sme už zažili – a to keď sa zavádzala tzv. rovná daň. Daň za potraviny a základné životné potreby sa zvýšila z 10 na 19% (teda daň za veci, ktoré potrebujeme denne) a daň za elektroniku a ďalší biely tovar (teda veci, ktoré kupujeme raz za 10 – 15 rokov) sa znížila z 23 na 19%. Tiež nám vtedy tvrdili a presviedčali nás, ako sa to neprejaví na cenách potravín. A vidíme kam to dospelo.

Popri tom je už len ako čerešnička na torte záver “odbornej” (tzv. Sulíkovej) komisie o soche Svätopluka. Šéfka komisie Zavacká včera (6.9.2010) ostrým tónom odsúdila sochu Svätopluka na zabudnutie. Keď už pochopili, že s argumentom autora – komunistického prominenta – nepochodia (zaujímavé, že ostatné Kulichove sochy im nevadili), prešli na iné detaily – zubadlo, strmene…). Čo im ale hlavne vadí, je symbol kresťanstva a Slavianstva – dvojkríž na jeho štíte – Socha Svätopluka má podmienku: zhodiť znak. Dám ruku do ohňa, že ak by sa jednalo o pamätník obetí holokaustu, tak nádvorie Bratislavského hradu by bolo vhodným a historicky jedine správnym miestom na jeho osadenie.

Apropo, holokaust. Neustále omieľaná udalosť. Každý deň nájdeme v tlači nejaký článok o obetiach holokaustu, ako trpeli úbohí židia a koľko ich zahynulo. Toto im nikto neberie. Prečo sa ale neustále vyťahujú obvinenia na Slovákov, ako by sme my holokaust vymysleli. Ja som židov do plynu neposielal, ani môj otec a ani dedo. Prečo sú slušní ľudia neustále obviňovaní určitými skupinami ľudí za niečo, čo sme nemohli nijako ovplyvniť? Ešte aj vrah má väčšie práva v tomto smere ako Slovák. Keď si totiž zločinec odpyká svoj trest, pozerá sa naňho ako na nevinného. U Slovákov to ale neplatí.

O Slovákoch sa hovorí, že sú holubičí národ. Nechali by si na chrbte aj drevo rúbať. A toto je dnes hrubo zneužívané a pritom je nám predkladané, že je to ešte pre nás česť. Iné národy by nezniesli ani desatinu toho, čo sa deje u nás. A ako obvykle, tými čo si to vždy odnesú sú slušní a pracovití ľudia. Počerný lumpenproletariát sa nám smeje do očí a terorizuje nás za podpory “slovenských” vlád. Je na čase si položiť otázku, v koho prospech vlastne pracuje táto vláda. Pre prospech obyčajného, poctivého, pracujúceho občana určite nie.

Máme teda ešte vôbec nejakú šancu na zmenu? Lebo, povedzme si to rovno, samo od seba sa to nezmení. Pokiaľ budeme ticho, budú nám na chrbát klásť stále viac a viac bremena. Preto nesmieme byť ticho, musíme dvíhať svoj hlas a dať im najavo, čo si o nich myslíme. Netreba len doma potichu prikyvovať. Treba sa zodvihnúť zo stoličky a od internetu a vyjsť do ulíc. Premôcť svoju lenivosť a nečakať, že to už nejako bez nás zvládnu. Áno, ešte stále je šanca pre čestných a poctivých ľudí. Len treba zodvihnúť hlavu hore a postaviť sa za svoje práva.

Verní sebe, svorne napred!

Erich Vinclav

Odkazy:
Rodině slovenského vraha vyhrožovali
Vláda dočasne zvýši DPH na 20 percent
Socha Svätopluka má podmienku: zhodiť znak

Ale nič sa nedeje. A prečo? Lebo viac ako dodržiavanie zákonných noriem príslušné orgány zaujímajú ľudia, ktorí na tieto problémy upozorňujú. A aký môže byť dôsledok tejto činnosti (či skôr nečinnosti) polície a iných orgánov? Nuž možno niekomu zase dôjde trpezlivosť, povolia mu nervy a na svete bude ďalší masaker, možno zúfalí občania kolektívne zoberú spravodlivosť do vlastných rúk a na svete bude pogrom, možno… Tých možností je veľmi veľa. Ani jedna však nie je dobrá, pretože svedčí iba o jednom. A síce o tom, že štát zlyháva v plnení svojich základných úloh a povinností. Pretože záruka pokojného a bezpečného života pre občanov medzi ne určite patrí. A prečo zlyháva? Nuž preto, lebo namiesto toho, aby dohliadal na dodržiavanie zákonov a iných noriem bez akýchkoľvek rozdielov, namiesto toho sa necháva klamať a zavádzať zblúdilými a škodlivými teóriami, ktoré namiesto toho, aby pre každého požadovali rovnaké práva a rovnaké povinnosti vytvárajú prostredie, ktoré umožňuje niektorým skupinám doslova permanentné porušovanie zákona. A to je cesta do pekla, ktorá môže byť a už aj je krvavá. A to vari nikto nechce.

A čo dodať na záver? Masaker v Devínskej Novej Vsi, nech sa nám zdá akokoľvek hrozný, nemusí byť ničím proti tomu, čo by mohlo nasledovať ak sa prístup kompetentných k veci nezmení. Pretože tu bola problémová iba jedna rodina, ale v iných oblastiach sú problémové celé ulice, štvrte a osady. Myslite na to.

Roman RS

Poznámka editora

Zaujímavé je, ako sa k tejto udalosti postavila vláda a štát. Bez dôkladného vyšetrenia celej udalosti už teraz prehlasuje, že odškodní pozostalých obetí. Prečo sa takto štát nezachoval v prípade vyvraždenia gangu Pápayovcov? Prečo neodškodní obete cigánskeho teroru, prečo vlastne neodškodní všetky obete? Alebo sa k odškodňovaniu bude pristupovať na rasovom základe? Je vyhlásený štátny smútok za obete streľby. To znamená aj za tých, ktorí očividne celú streľbu vyprovokovali svojím správaním. A to nie je dohad. Televízia Markíza o tejto rodine už pred piatimi rokmi nakrútila reláciu Lampáreň. Táto rodina terorizovala už pred piatimi rokmi svoje okolie natoľko, že sa to dostalo až do televízie. Takže o tomto probléme sa vedelo. A čo s ním urobili kompetentní? Prehadzovali si ho ako horúci zemiak a radšej ho zamietli pod koberec, aby náhodou neboli obvinení z rasizmu? Prinajlepšom sa možno aj snažili problém riešiť ale nemali žiadne páky na problémových “spoluobčanov”. Celkom by som tomu aj veril – zažil som to na vlastnej koži. Mal som problémového suseda, ktorý bil ženu ako žito. Nie raz som volal policajtov. Keď ale prišli, sused prestal a policajtom neotvoril. Keď som sa spýtal, či s tým budú niečo robiť, tak len pokrčili ramenami a povedali, že nemajú žiadne právomoci. Ešte sa ma s úškrnom spýtali, či sa mi to iba nezdalo a či to suseda nemá tak rada… Toto je prosím prístup zodpovedných.

V prípade streľby si ale treba ujasniť, kto a čo bolo spúšťačom celého masakru. A najmä kto je vlastne obeťou. Mne to totiž tak úplne jednoznačné, ako nám to prezentuje vláda a polícia, nepripadá.

Erich Vinclav

Sú medzi nami však aj jedinci a nie je ich málo, ktorí podľahli už spomínaným scestným a zvráteným teóriám a oprávnenú snahu chrániť svoje domovy a ich okolie vydávajú za prejav rasizmu. Je to však len pokus urobiť z čierneho štvorcu biely kruh. Tu totiž o žiadny rasizmus nejde. Ide len o oprávnenú snahu brániť sa nájazdom vandalských bánd, ktoré znečisťujú a ničia okolie domov dotknutých občanov. A je úplne jedno akej farby je ich pleť. Pre obyvateľov dotknutého sídliska sú to predovšetkým vandali a až potom cigáni. To si treba uvedomiť. Navyše vybudovanie takéhoto múru je len dôsledok problému a nie jeho príčina. A riešenie dôsledku bez riešenia príčiny problém len prehlbuje. A príčinou je tu neochota a neschopnosť príslušných orgánov riešiť konkrétny problém. V tomto prípade problém s vandalmi a výtržníkmi z radov cigánov. Ak by tomu tak nebolo, občania by určite nesiahali po vlastnom riešení, po stavbe určite nákladných múrov, ktoré ich majú chrániť.

A čo dodať na záver? Nuž asi len toľko, že ak sa nezačnú problémy občanov žijúcich v blízkosti cigánskych osád a kolónií urýchlene a hlavne efektívne riešiť, múry napriek kriku ochrancov všelijakých práv a bojovníkov proti všetkému možnému, budú rásť ako huby po daždi. A nakoniec budú všetci slušní občania žiť v getách za vysokými múrmi, ktoré ich budú chrániť pred hordami nájazdníkov pred nimi. A len Boh vie, čo bude nasledovať. Možno vytvorenie občianskych stráží, ktoré budú zastupovať úlohu neschopnej alebo neochotnej polície a sami budú brániť občanov. To by však znamenalo návrat do stredoveku a totálny kolaps štátu ako takého a to vari niekto nechce. Preto je najvyšší čas, aby sa kompetentní spamätali a začali si plniť svoje povinnosti voči spoločnosti. Inak ich úlohu prevezme niekto iný a to bude začiatok konca.

Roman RS

Tieto slová zazneli pred 87 rokmi. Myslím však, že tento výrok, tieto slová sú nadčasové a majú nám čo povedať aj dnes. A to predovšetkým to, že netrpezlivosť je pre naše ciele skôr škodlivá ako osožná a naopak drobná mravenčia práca môže priniesť zaslúžené ovocie. Preto je potrebné zanechať podenkové spôsoby boja a hodiť za hlavu teatrálnosť s veľkým, ale krátkodobým efektom a venovať sa drobnej, usilovnej a cieľavedomej práci zo dňa na deň, z mesiaca na mesiac, z roka na rok.

Len tak môžeme dosiahnuť náš cieľ – obrodu našej spoločnosti a jej zmenu na spoločnosť mravnejšiu a lepšiu. Pretože tento cieľ sa nedá dosiahnuť bez toho, aby sa zmenil postoj ľudí. Každá revolúcia predsa začína v ľudskej mysli. A zmeniť zmýšľanie ľudí, to nie je úloha na mesiace, ani na roky, ale na desaťročia. A to je práve prvoradá úloha, drobnou, cieľavedomou a usilovnou prácou zmeniť zmýšľanie ľudí, zmeniť ich postoje a ich samých. Nechceme predsa nejakú kozmetickú a krátkodobú zmenu, ale čosi, čo pretrvá generácie, čo navždy zmení beh sveta, čo bude trvalé a stále. A to nedosiahneme teatrálnymi predstaveniami, ani prehnaným optimizmom, ale reálnym pochopením situácie. Drobnými krokmi, ktoré však prinesú o to trvalejší efekt.

Nám nie je treba prudký vzlet a potom strmhlavý pád, ale pomalý, kĺzavý let. To si musíme uvedomiť a podľa toho konať. Vychovávať mládež, pripravovať a usmerňovať ju a nie ju radikalizovať. Pretože len sila a prudkosť, ktorá je správne usmernená môže čosi zmeniť a nie prudká, živelná a nikým neovládaná riava. A ak to nedokážeme, naše snaženie vyjde navnivoč, alebo sa zvrhne na požiar, v ktorom zhoríme aj my sami a svet sa prirodzene vráti k starému poriadku, proti ktorému bojujeme.

Preto ešte raz zdôrazňujem trpezlivosť, trpezlivosť a ešte raz trpezlivosť. A neustála drobná a nenápadná práca v prospech jasnej a zrozumiteľnej vízie, zložená s postupných a reálnych krokov. To je naša cesta k víťazstvu. Všetko ostatné je len nebezpečné bláznovstvo, ktoré v konečnom dôsledku prinesie viac škody ako osohu.

Roman RS

Nastal teda čas na represívne riešenie situácie a to, ako som napísal na začiatku je neraz bolestivé a často neskoré. Tak to bude aj v tomto prípade, ale je to nevyhnutné, pretože len nepríjemné a bolestivé opatrenia môžu ešte zachrániť Francúzsko ako také. Aj preto treba kroky francúzskych orgánov týkajúce sa likvidácie nelegálnych cigánskych osád rozhodne podporiť. Na druhej strane treba však zdôrazniť, že k tomu vôbec nemuselo dôjsť, ak by sa francúzska spoločnosť riadila zdravým rozumom a nie bludnými a škodlivými teóriami.

Tu vyvstáva otázka aké ponaučenie si vezmeme z francúzskeho príkladu. Tiež budeme zatvárať oči pred problémom a tárať o prispôsobení sa cigánov z osád, alebo začneme situáciu skutočne riešiť, kým je ešte čas. Lebo, ako ukazuje francúzsky príklad toleranciou kriminálneho správania a propagovaním pomýlených teórii sa problém nevyrieši, ale stane sa ešte vypuklejším a riešenie bude ťažšie, drahšie a bolestnejšie. Inak povedané lepšie zasiahnuť preventívne a nečakať dovtedy, kým sa situácia stane neudržateľnou. A na východnom Slovensku k tomu už nie je ďaleko.

Len hlupák sa totiž učí na vlastných chybách, múdry sa poučí na chybách druhých. A len čas ukáže či sú naši predstavitelia múdri a včas zastavia narastajúci problém, alebo budú hlúpi a dopustia vzplanutie požiaru, v ktorom môže zhorieť celá naša krajina. Príklad Srbska a Kosova je viac ako výstrahou.

Roman RS

Ich osady neraz stoja na pozemkoch, ktoré patria iným a nikto to nevie alebo nechce dať do poriadku. Toto je počiatok stavu, ktorý môže byť koncom civilizovanej spoločnosti, pretože tam, kde si človek nemôže ísť večer ľahnúť bez strachu, že ho niekto pripraví o časť jeho majetku (nedajbože o život), možno ťažko hovoriť o civilizácii a poriadku. A tu vystáva ďalšia otázka, čo na to spoločnosť a štát. Veď od počiatkov našich dejín tu táto inštitúcia bola na to, aby chránila svojich občanov pred neprávom, proti ktorému sa nevedia účinne obrániť sami. A občania jej za to dávali časť svojho majetku. Kedysi sa tomu hovorilo spoločenská zmluva.

Ak to funguje je všetko v najlepšom poriadku. Ale funguje to naozaj? No asi nie, keď sa veci majú tak, ako sa majú. Tu sa priam ponúka ďalšia zaujímavá otázka, prečo teda občania platia dane štátu, ktorý nie je schopný postarať sa o ich bezpečnosť a ochranu ich čestne nadobudnutého majetku. Len pre dobrý pocit? Alebo preto, aby sa z nich podporovali práve tí, ktorí ich okrádajú a terorizujú? A čo dodať na záver? Nuž iba jedno, buď si štát uvedomí, čo je jeho povinnosťou a začne svojich občanov pred bezprávím a krivdou skutočne účinne brániť, alebo sa občania začnú brániť sami. Potom však vystane otázka o užitočnosti štátu, ktorý vyberá dane, ale neponúka za ne ani to základné – bezpečnosť a poriadok.

Roman RS

Poznámka editora:
Pozastavil by som sa pri vete autora článku “Existuje tu skupina ľudí, ktorá žne tam kde nesiala a to bohužiaľ často beztrestne”. Dovolím si tvrdiť, že takéto skupiny sú minimálne dve – obe chránené zákonom pred postihmi. Jednu skupinu popísal autor, na tú druhú ukážem prstom ja. Na Slovensku sú totiž ozaj iba dve skupiny občanov zneužívajúcich súčasný systém a pritom chránených zákonom – cigáni a parlament.

Erich Vinclav

Na definíciu pojmu extrémizmus existujú v odbornej verejnosti značne protichodné názory a to najmä z dôvodu nejednoznačnosti jeho významu. Na Slovensku zatiaľ neexistuje verejne dostupná pôvodná odborná práca, ktorá by sa snažila pojem extrémizmus popísať a definovať. Extrémizmus sa dá v podstate označiť za žurnalistický alebo politologický pojem, ktorý sa veľmi úzko prelína aj so sociologickým pohľadom. Charakterizuje protisystémový postoj, je postojom krajne vyhrotenej, demokratickému systému nepriateľskej ideológie, postojov a názorov, ktoré sa objavujú v pozadí deštruktívnych aktivít.

Extrémizmus je priamo závislý na usporiadaní a stave spoločnosti, v ktorej sa prejavuje. Keď sa ocitne spoločnosť v štádiu, v ktorom značne narastajú vnútorné rozpory, je veľká väčšina extrémnych aktivít bezprostrednou reakciou na ne. Podľa niektorých autorov je extrémizmus produktom demokratickej spoločnosti. Demokracia totiž nemá dostatok účinných obranných mechanizmov, aby sa ubránila všetkému, čo jej škodí. Pokiaľ by totiž takéto mechanizmy mala, stala by sa diktatúrou. Preto sa každá demokratická spoločnosť potýka s extrémizmom. Keď je za extémizmus označený človek, ktorý podľa svojho názoru vykonáva vysoko záslužnú činnosť, obvykle sa pohoršuje. Tiež sa ho môže dotknúť to, že je postavený na rovnakú úroveň svojim rovnako označovaným nepriateľom, či ideovým protivníkom.

Slovenské právo tento pojem charakterizuje v nariadení Ministerstva vnútra č. 27/2001 o postupe v oblasti boja s extrémizmom (nahradené nariadením ministra vnútra č. 45/2004) takto: „Extrémizmom sa rozumejú verbálne, grafické, fyzické alebo iné aktivity spojené spravidla s vyhradeným ideologickým alebo iným kontextom, zväčša s absenciou hmotnej pohnútky, ktoré vyvíjajú jednotlivci alebo skupiny osôb s názormi výrazne vybočujúcimi zo všeobecne uznávaných spoločenských noriem so zreteľnými prvkami netolerancie, najmä rasovej, národnostnej, náboženskej alebo inej obdobnej neznášanlivosti, ktoré útočia proti demokratickým princípom, spoločenskému usporiadaniu, životu, zdraviu, majetku alebo verejnému poriadku.

O čo ide médiám a im podobným?

Všimli ste si? Má to zhruba takýto postup: Najprv sa zverejnia reportáže prezentujúce cigánske krádeže, násilie, resp. inú delikvenciu ťažšieho či ľahšieho kalibru. Do toho zakomponujú výpovede miestnych obyvateľov, resp, pracovníkov, ktorí sa s fenoménmi viac či menej konfrontujú. Ich reakcie sú samozrejme negatívne. Z kontextu príspevkov vycítiť, že autori dávajú filozofickú otázku: “Je toto spravodlivosť?” Teda cítiť, že sú na strane poškodených. U čitateľov nastane zvýšenie adrenalínu. O pár dní nasledujú obdobné reportáže, povedzme že monitorovacie, ktoré sa vedú v podobnom duchu, ako tie prvé, vykresľujú recidívu páchateľov, neustávajúcu kriminalitu, už teoreticky je možné, že prichádza na rad aj vyjadrenie zvyčajne policajnej hovorkyne s konštatovaním, že situáciu polícia monitoruje, či cigán, ktorý “ozrejmuje” dôvody kradnutia svojich súpútnikov, po prípade cigán, ktorý sa od toho dištancuje.

Neodmysliteľne ku reportážam patria rozhorčení prispôsobiví občania. Noviny sú ešte stále v pozícií zdanlivých ochrancov práva, teda na strane prispôsobivých, doplácajúcich na delikvenciu. Čitateľom sa intenzívne zvyšuje adrenalín. To už prechádzame do ďalšej fázy, kedy reportáže prezentujú lumpáreň v pokročilom stave, ktorý sa ďalej stupňuje. Zaznievajú hlasy policajnej hovorkyne, že už kohosi z páchateľov majú v hľadáčiku, resp. že už niekoho chytili a je vo väzbe, alebo že je neplnoletý, teda vo väzbe nie je. Prispôsobiví obyvatelia sú už skutočne napálení, nedávajú si obrúsok pred ústa atď. Kde sa vzalo, tu sa vzalo, zrazu je tu dokonca aj vyjadrenie politika, že reku “potrebovalo by sa to začať riešiť”. Navrhujú sa z pohľadu trvalého potlačenia delikvencie “smiešne” riešenia.

Tu niekde nastáva mediálny zlom, ktorý balansuje medzi “altruizmom s prispôsobivými, alebo naopak neprispôsobivými”. Adrenalín čitateľov kulminuje. Problém samozrejme pokračuje, reportáže ukazujú “hotových zúfalých” obyvateľov, sem tam niekomu vykĺzne z úst, že chcelo by to Pospolitosť, vziať spravodlivosť do vlastných rúk a podobne. Policajné vyhlásenie a nejaký hlúpy návrh zo strany akéhosi politika sa v tejto fáze môže mihnúť, avšak čo sa už nemihne, ale stáva sa realitou? Novinári sa zrazu začnú stavať do pozície ochrancov utláčanej menšiny, začnú sa zaoberať zlým prístupom zo strany majority ku chudákom utláčaným, popri tom samozrejmým démonstvom nacionalistov, fašistov, neonacistov, extrémistov a rasistov, často v jednej osobe, odsúdia ďalších “netolerantných“ ľudí, ktorí predchádzajúcej definícií skutočne nevyhoveli (staré napajedené babky v “kidľoch“), pomaly začínajú aj posledných, miestnych zúfalých obyvateľov zaraďovať do radov “spolku zla“, akého ináč ak nie Pospolitosti. To už samozrejme čitateľ chytá adrenalínové záchvaty, kombinované s “hysákmi“ a pred novinami virtuálne vraždí.

Keďže PZ SR, či iní úradníci vec neriešia, začínajú sa do novín dostávať správy, že o problém sa začínajú zaujímať zväčša viac či menej organizovaní národovci. Nacionalisti dajú avízo, že sa prídu troška porozprávať s ľuďmi o problémoch, ktoré kompetentní politici majú “na háku“. No a tu už nastáva hotová “kovbojka“. Ešte pred ohláseným príchodom polícia zmobilizuje jednotky minimálne na úrovni celého kraja, noviny sú plné hysterického kriku, konfrontujú majstra vnútra a popackaného policajta rôznymi účelovými otázkami, tí dvaja ich uistia účelovými nezmyslami, zájde sa na miesto, urobí reportáž s dopredu vystrašenými vybranými bielymi miestnymi, samozrejme aj s cigánmi, ktorých časť sa chystá krátkodobo odkočovať, druhá časť sa tvári ako chatrčobrana. Z toho všetkého novinári urobia reportáže a lá predpoveď začiatku svetovej vojny a čaká sa na deň D. Čitatelia sa “upokojujú“ reku už sa to tam ide riešiť, resp. vlievajú plameň nádeje do “riešiteľov“, resp. sa neupokojujú a naopak krv im vrie a sú na infarkt s dôvodu riadnej napajedenosti z celého vývoja, niektorí z tých schopnejších sa odhodlajú a idú na miesto činu.

Príde deň D, novinári od prvého článku svoju pozíciu zmenili o 180 stupňov. V reportážach chrlia “perly“ o svojich piatich izmoch (rasizmus, fašizmus, nacizmus, extrémizmus, šovinizmus), v podaní bielych o utláčaných a bezbranných “Deťoch vetra“, o tom, ako spoločnosť zapríčinila to, že sa dostali na jej okraj atď. Novinári monitorujú situáciu už od skorého rána, pravidelne aktualizujú svoj elektronický plátok a uvádzajú čím ďalej tým viac “šokujúce“ noviny. Ak žiadne nie sú, tak drámou v hlase hlásateľa sa vyrobia.

Môžno sa mi bude vyčítať, že som článok sekol na nesprávnom mieste a že bolo potrebné pokračovať. Nie, nie je to potrebné, sú na to dôvody. Načo ďalej písať o tom, čo už aj tak každý vie? Podstatné je odpovedať si na otázku, komu slúži tento vývoj celého mediálneho príbehu v kontexte nášho priestoru a času. Extrémizmus je jedným z najnebezpečnejších protispoločenských javov. Vo všeobecnosti sa takto označuje každé konanie, ktoré sa výrazne odlišuje od bežného správania, nie vždy však musí ísť o kriminálnu činnosť. S istotou môžem tvrdiť, že tieto negatívne javy sa zo spoločnosti úplne odstrániť nedajú, ale vhodným pôsobením sa dajú eliminovať na prijateľnú úroveň.

Príklady fašizmu na Slovensku

• Generálna prokuratúra zrušila riadne zaregistrovanú stranu
• Polícia rozpustila riadne ohlásené verejné zhromaždenie v Modre
• Miestny úrad Staré mesto nelegálne zrušil svoje rozhodnutie, ktorým povolil na 17. novembra zhromaždenie na Hodžovom námestí

Je to asi paradox, ale všetky príklady fašizmu za posledné obdobie boli vykonávané skupinami, ktoré fašizmus zatracujú a bojujú proti nemu. Aj výrok “ZABIŤ FAŠISTOV“ je v podstate fašistický. Fakt, vždy ma vie dojať “DEMOKRAT“, ktorý chce zatvárať ľudí za myšlienky.

Živnou pôdou pre český a slovenský extrémizmus sa stal (zdanlivo paradoxne no v skutočnosti celkom zákonite) falošný predstieraný boj proti nemu.

Kampaň sama sebe účelom

To, že je situácia naozaj vážna, vyhlásila v rámci stretnutia s Jánošom Kókom, šéfom frakcie maďarskej Slobodnej demokratickej strany vo Washingtone iba pred pár dňami Madeleine Albrightová. Známa americká diplomatka českého pôvodu konštatovala, že pre postkomunistické krajiny strednej a východnej Európy je extrémizmus omnoho vážnejším nebezpečenstvom než AIDS, mexická chrípka a ekonomická kríza dokopy. Samozrejme, myslela tým extrémizmus pravicový. Nijakého iného totiž v strednej a východnej Európe údajne niet.

Celkom iné slová však počujeme z úst našich, sťaby zo sejby dračích zubov celonárodnej hlúposti zo dňa na deň vyrastených a dozretých analytikov: historických, právnych a náboženských, politických a najmä policajných.

To sladké slovo legislatíva

Veci týkajúce sa extrémizmu definujú celý rad medzinárodných i našich domácich právnych predpisov. Tu sú iba niektoré z nich:

SVET:

• Všeobecná deklarácia ľudksých práv 10. decembra 1948
• Medzinárodný dohovor o rasovej diskriminácií 21.decembra 1965
• Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach 16. decembra 1966 Belehrad 1977, Madrid 1983
• Deklarácia proti rasizmu a xenofóbií z Durbanu a Viedne 2001, 2003

EURÓPA:

• Rímsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd 4. novembra 1950
• Ustanovenia o občianskych a ľudských právach vrámci Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe, Helsinki 1975
• Európsky dohovor o násilí divákov počas futbalových zápasov 1985
• Európska charta regionálnych jazykov alebo jazykov menšín, RE 1992
• Rámcový dohovor RE o ochrane národnostných menšín, 1995

SLOVENSKO:

• Ústava Slovenskej republiky, č. 460/1992
• Zákon č. 295/1993 Z.z. o Európskom dohovore a násilí počas športových podujatí
• Zákon č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný zákon)
• Akčný plán predchádzania všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie na roky 2004-2005
• Trestný zákon – zákon č. 300/2005 Z.z.
• Trestný poriadok – zákon č. 301/2005 Z.z.
• Národný plán výchovy k ľudským právam na roky 2005-2014 (podľa uznesenia vlády č.446/2004)
• Národný akčný plán Slovenskej republiky k Dekáde začleňovania rómskej populácie 2005-2015 (uznesenie vlády č. 28/2005)

Celkom by nám postačili tieto paragrafy Trestného zákona: § 421: “Kto podporuje alebo propaguje skupinu osôb, ktorá násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na 1-5 rokov.“ § 423 a § 424

Nevšimol som si, žeby niekto na Slovensku naozaj za sústavne šíriaci extrémizmus (a teda nie len sfetovaný učeň hajlujúci na WC), bol v rámci týchto paragrafov aj stíhaný. Nevšimol som si to najmä v prípade špičkových slovenských politikov, z ktorých obzvlášť jeden si na porušovaní Trestného zákona SR vybudoval celoživotnú kariéru a teší sa obľube značnej časti slovenskej populácie. Aspoň jeden z jeho nepotrestaných výrokov. Zaznelo v októbri 2008 pri odhaľovaní dvojkríža v Pavlovciach: “Potom prišli tí zbojníci, tí vrahovia a tí, ktorí stavajú po Slovensku tých hnusných, odporných turulov, tých maďarských papagájov!“ Tieto verbálne splašky sa vyrinuli z tých istých vysokopostavených politických úst, ktoré priamo v areáli NR SR s dikciou opilca štvrtej cenovej, niekoľkokrát za sebou službukonajúcu policajtku titulovali vulgárnym označením ženského pohlavného orgánu. Nijaká reakcia zhora, nijaký trest, mlčanie.

No a napokon – americký židovský filozof Erich Fromm. V knihe kníh nazvanej Útek zo slobody (Escape from freedom) diagnostikuje nástup v tridsiatych rokoch v Nemecku. A pýta sa: “Ako je možné, že práve taký vzdelaný a kultúrne vyspelý národ prepadol tomuto šialenstvu? Ako je možné,že toľkí Nemci zrazu heilovali Hitlerovi a jeho straníckym hrdlorezom?“ Dnes, 76 rokov po januári 1933, si podobnú otázku kladieme aj my, na formálne demokratickom Slovensku: “Ako je možné, že toľkí Slováci nadšene tlieskajú Slotovi? Ako je vôbec možné, že ešte nikto zodpovedný v rámci zákonov platných v tejto krajine, nevyvodil voči nemu nejaké závery?“ Koľkokrát si v duchu odpľujem nad týmto národom a – toľkokrát sa vzápätí zahanbím. Veď Slovensko – to nie sú iba oni! To som predsa aj ja! To je aj moja mama, stará mama a starý otec. Všetci, vďaka ktorým som tu. V tomto pozemskom raji medzi Dunajom a Tatrami.

Na záver chcem len uviesť, že slovo extrémizmus bolo vytvorené vládnymi a mediálnymi skupinami a slovo extrémizmus nepozná ani počítačový program, nakoľko toto slovo vždy označí za negramatické.

Lukáš Gemza

Preto máme jedinú možnosť, zbaviť sa osobného prístupu k problémom našej histórie a histórie ako takej a prezentovať iba fakty. O Slovenskom národnom povstaní, o prvej Československej republike, o prvej Slovenskej republike, skrátka o našich novodobých, ale aj o tých starších dejinách. Lebo len tak sa dostaneme bližšie k poznaniu pravdy, a to nás oslobodí.

Roman RS

Je známe, že na Slovensku boli za úradníkov menovaní najmä Česi. A to bez ohľadu na to, či mali na danú funkciu schopnosti alebo nie. Ak boli na funkciu kandidáti viacerí, t.j. ako Česi tak aj Slováci, prednosť dostal obvykle Čech a to bez ohľadu na vzdelanie. Taktiež vojsko a policajné zložky sa skladali najmä z Čechov – legionárov. Títo nenávideli kresťanstvo a zhrubnutí vojnou neváhali s ničením kresťanských symbolov kde prišli. Z kostolov strhávali kríže, pažbami pušiek rozbíjali sochy, odbíjali hlavy Kristovi na kríži, aj inak znesväcovali kostoly. Toto bolo mlčky tolerované českou vládou a parlamentom.

Obzvlášť otrasný prípad (ale nie ojedinelý) sa stal v roku 1925 v Nižnom Šebeši, malej obci pri Prešove. Istý prepustený františkánsky fráter obvinil u žandárov františkánskeho pátra Malkušiaka, že sa neúctivo vyslovil o hlave štátu. Páter Malkušiak mal povedať, že on za neverca T.G.Masaryka svätú omšu slúžiť nebude. Žandári začali vec vyšetrovať, do Nižného Šebeša večer o desiatej hodine došlo ich 40. Obkľúčili františkánsky kláštor a chceli odviesť pátra Malkušiaka. Katolícky ľud o tom sa dozvedel, zbehol sa a bránil kláštor františkánov.

Nadporučík Dvořák (aké írečité slovenské meno) vydal rozkaz, aby sa ľud rozišiel. Ale ľud neposlúchol a žiadal, aby sa žandári rozišli. Ľud takto hovoril:
“Ak máte proti našim pátrom niečo, zaveďte proti nim trestné pokračovanie, ale to predsa len nejde, aby ste nám pátrov v nočnú hodinu z kláštora kradli.”

Nastala hádka medzi ľudom a žandármi, ktorí sa mocou chceli dostať do zavretého kláštora. Žandári neskôr tvrdili, že ľud začal hádzať skalami. Nevedno, či je to pravda, ale nech je. Bola tma a ani auto nebolo osvetlené.

Na to odzneli prvé výstrely. Keď sa ľud ani teraz nerozchádzal, padli ďalšie výstrely. Žandári zaútočili na ľud na bodáky. Ľud sa rozutekal a na zemi zostal ležať 24-ročný Matej Hula. Jeho zranenia boli smrteľné. Guľka mu prešla cez rebrá z ľavého boku na pravý. Na ľavej nohe mal tri strelné rany, medzi nimi jedna úplne zničila koleno, pravdepodobne strelou dum-dum. Na pravej nohe bola tiež jedna strelná rana a tri-štyri rany od bodáka.

Po tejto streľbe ľud, medzi ktorým bolo veľa ranených, rozpŕchol sa a žandári násilím vnikli do kláštora. Pátra Malkušiaka a pátra Štefanoviča reťazami zviazali a v noci ich hnali pred sebou do Prešova. Súčasne 62 slovenských roľníkov z Nižného Šebeša bolo tiež uväznených.

Ak si myslíte, že niekto z policajtov bol za túto vraždu uväznený, tak sa veľmi mýlite. Takéto prípady sú vytrvalo zamlčované, na internete nenájdete ani zmienky. Napriek tomu, že by mali byť zaznamenané minimálne Ústavom pamäti národa.

A teraz sa pozrime do súčasnosti. Je podoba so Šarišskými Michaľanmi alebo pochodom ku Svätoplukovej soche čisto náhodná? Teraz už nie je nebezpečná cirkev, ale národné symboly. Dnes už do vás síce nebudú strieľať ostrými (pravdepodobne), ani na vás nezaútočia bodákmi. Použijú sa “humánnejšie” metódy – pelendreky, slzný plyn, gumové projektily. A ak by to nestačilo, pre istotu sú predsa len pripravení policajti aj s brokovnicami. A toto sa nazýva demokracia – zriadenie, keď zákony platia len keď to moci vyhovuje. Nič nového pod slnkom.

Erich Vinclav

Zdroje:
Karol Sidor: Slovenská politika na pôde pražského snemu 1918 – 1938, r.v. 1943
Stenoprotokol poslaneckej snemovne ČSR – vystúpenie poslanca Onderča

Čo z toho vyplýva? Nuž len toľko, že v našej krajine sa nič nezmení k lepšiemu, kým nezačneme uznávať ľudí, ktorí sa pričinili o náš národ a jeho formovanie vo vzdialenej, ale aj blízkej minulosti. Kým nezačneme stavať sochy a pamätníky na uctenie ich pamiatky. Veď dokázali veľké veci, niekedy možno hrozné, ale veľké. Ak sa tak nestane, tak pre turistov a ľudí všeobecne neznalých našej minulosti budeme stále národom plebejským, národom bez minulosti a teda aj bez budúcnosti. Národom, ktorý sa môže pýšiť len nejakými humornými postavičkami typu čumil. A to azda nikto nechce. Lebo práve na základe takýchto prejavov nás hodnotia všetci, ktorí zavítajú či už do Bratislavy, alebo do iných našich miest. Sú totiž zvyknutí na to, že každé mesto si uctí pamiatku významného rodáka, alebo človeka, ktorý v ňom pôsobil práve postavením sochy, ktorá vydrží nielen zmenu vlády, ale aj iné spoločenské otrasy.

ROMAN RS

Poznámka editora:
Na margo tzv. historickej komisie vyšiel taktiež zaujímavý článok od p. Pavlíka: Marína Zavacká, ktorej neprekáža realizácia fašizmu zo strany politikov na slovenských občanoch riadi komisiu, ktorá rozhoduje o soche Svätopluka
Mimochodom, tieto “historické” komisie mi dosť silne pripomínajú kultúrnu revolúciu Mao-Ce-Tunga. Žeby podobnosť iba čisto náhodná?

Erich Vinclav