Pochod za národ – sme a aj budeme!
Ako opísať tento význačný deň, ako opísať pocity, ktoré sa ma zmocňovali na Hodžovom námestí, pri pochode Bratislavou a na Martinskom cintoríne? Je to takmer nemožné. Pokúsim sa vám ale aspoň trocha priblížiť to, čo sa dialo 14. marca 2010 v Bratislave.
Vyrážali sme skoro ráno o 6:00 autom, aby sme mali rezervu na prípadné kontroly. Cestou sa k nám pripájali ďalšie autá a aktivisti, až na Zelenči nás bolo takmer ku stovke. Po ceste prekvapivo neboli žiadne špeciálne kontroly, mimo jednej “filatelistickej” na kontrolu diaľničných známok. Čo sa ale už nedá tvrdiť o kolegoch, ktorí cestovali vlakom. Na železničnej stanici prebiehali ponižujúce kontroly prichádzajúcich aktivistov.
Po príchode do Bratislavy sme odparkovali zhruba 20 minút od Hodžovho námestia a pomaly sme sa vydali na miesto akcie. Šlo nás asi pätnásť, ale postupne ako sme sa blížili k námestiu, pridávali sa ďalšie skupinky a pred námestím nás už bolo okolo 50 – 60. Zatiaľ všetko prebiehalo bez akýchkoľvek problémov a obštrukcií, aj keď sme išli okolo niekoľkých policajných autobusov plných “korytnačiek”. Tie začali až tesne pred námestím, kde nás zastavilo asi 15 policajtov a vykonalo klasickú kontrolu dokladov. Teraz ešte navyše urobili aj osobné prehliadky. Na otázku policajta, či mám nejaké zbrane, som totiž celý prekvapený odpovedal, že my predsa ideme oslavovať vznik Slovenského štátu a nie na dedinskú zábavu. Vcelku arogantne pokrčil ramenami zo slovami, že on už takých rečí počul… Tu sme sa zdržali asi 15 až 20 minút. Musím ale objektívne povedať, že tentoraz sa policajti správali celkom korektne a nekonfliktne (oproti mojim skúsenostiam z iných akcií). Aj keď by ma naozaj zaujímalo, či takto kontrolovali aj ľavičiarskych a sionistických extrémistov, ktorí boli na námestí pred nami. Či kontrolovali prítomnosť zbraní napríklad u Fedora Gála.
Po kontrole sme už mohli vstúpiť na Hodžovo námestie. Prvé čo mi udrelo do očí, bolo množstvo policajtov. Ako mestských, tak štátnych ale aj “korytnačiek”. Taktiež na každom voľnom miestečku stáli policajné autá. Druhé, čo mi udrelo do očí – lepšie povedané do uší – bola skupinka niekoľko desiatok ľavičiarskych a sionistických extrémistov, z ktorej znelo pár zjavne podrúšených hlasov spievajúcich si nejakú pijanskú pesničku. Okrem toho ale boli celkom ticho a zjavne stratili odvahu sa prejaviť, keď videli, že na rozdiel od nich národovcov je omnoho viac. Inak, pripadlo mi dosť trápne, keď na takzvaný pochod antifašistov organizovaný niekoľkými desiatkami organizácií prišlo pár desiatok ľudí. Priznávam sa, že vďaka zdržiavacej taktike polície som nevidel, koľko ich bolo počas ich zhromaždenia. O 14:00 ich ale bolo niekoľko desiatok, odhadujem na 50 – 60 hláv, nesmelo ukazujúcimi malé plagátiky (to boli nemaskovaní, menej agresívni) a pár ľavičiarskych ultra extrémistov, ktorí sa snaživo maskovali kapucňami a šálmi. Žiadne nebezpečenstvo ale od nich určite nehrozilo, keďže sa schovávali za chrbtami policajtov a mali problém udržať sa vôbec na nohách.
Zarazené pohľady tátokrajinkárov
Na pravej strane číha skupinka ľavicových extrémistov
Tu sú v plnej kráse
Ich sklony sa naplno prejavili až pri začatí prejavov, kedy začali pokrikovať vulgarizmy a pískať. Napriek tomu, že neustále sa na nás sypú urážky, považuje sa už pomaly za verejný úzus, akí sme netolerantní a ako chceme všetkých strčiť do koncetrákov a pomaly naklonovať naspäť Hitlera, tu bolo jasne vidieť, kto má v sebe viac úcty a tolerantnosti. Pri predošlom zhromaždení nedošlo k jedinému rušeniu rečníkov, napriek tomu, že tam už bolo viac ako stovka národovcov. To ale neplatí pre “obrancov demokracie”. Tí by najradšej umlčali každý názor a to kľudne aj so zbraňou v ruke, ktorí je iný ako ich. A nás nazývajú fašistami. Opakuje sa staré známe, keď zlodej kričí chyťte zlodeja. Divím sa, že vôbec takíto sionistickí farizeji majú vôbec odvahu vyjsť na námestia. Fedor Gál vďaka tomu, že sa narodil v tábore, má zrejme automaticky patent na múdrosť. Chcem povedať tým, čo mu tak usilovne ťapkali na námestí: spomeňte si, ako to bolo so vznikom prognostického ústavu, kto sa na tom nabalil, ako sa predávala TV Nova so súkmeňovcom Železným a ďalšie kauzičky. O tolerancii národovcov svedčí aj to, že Marián Kotleba sa radšej nezúčastnil osláv na Hodžovom námestí, aby nedal žiadnu zámienku na zásah ani policajtom ani sionistickým extrémistom.
Jednotlivé prejavy preberať nebudem, na konci článku nájdete odkazy na záznamy prejavov na YouTube. Chcem len povedať, že všetky prejavy boli sprevádzané búrlivým potleskom a skandovaním približne ôsmich stovák účastníkov. Atmosféra bola fantastická, množstvo trepotajúcich vlajok Slovenska a Slovenskej pospolitosti. Veľa aktivistov s obrovskými transparentami. Nadšenie a súdržnosť. To sa nedá opísať, to treba zažiť.
Po ukončení prejavov sme sa zoradili do zástupu o zhruba 500 ľuďoch a vydali sme sa na Martinský cintorín. Celou cestou nestále zneli národné heslá. Bratislava v toto popoludnie bola naša. Na cintoríne nás už očakávali ďalší priaznivci, ktorí nás privítali potleskom. Zástup zaplnil celé okolie hrobu nášho prvého a aj jediného skutočne slovenského prezidenta. Slávnostný program mohol začať. Svoje reči predniesli na začiatok zahraniční hostia z Rakúska a Poľska. Následne vystúpil s ráznym prejavom Marián Mišún a na záver sme sa dočkali aj emotívneho a strhujúceho prejavu Mariána Kotlebu. Po ukončení prejavov sa ešte nikomu nechcelo rozísť, družne sa diskutovalo a nadväzovali sa nové priateľstvá. Atmosféra plná lásky a porozumenia, národnej vzájomnosti a spolupatričnosti. Čo viac sme si mohli priať?
Na záver ešte chcem povedať pár slov všetkým účastníkom tejto akcie a aj našim neprajníkom. Chcem všetkým zúčastneným poďakovať, že ste prišli. Že ste sa nenechali zastrašiť nenávistnou kampaňou. Že ste prišli napriek policajným kamerám, napriek stovkám policajtov a ďalších neprajníkov a ukázali, že sa zastrašiť nedáme a za svojím národom pevne stojíme. Ďakujem aj tým, ktorí dôjsť nemohli, ale podporovali nás aspoň duchom.
Hovoria nám, že sme nacisti, fašisti a neviem ešte akí -isti, len za to, že sme hrdí na Slovenský národ. Na jednu stranu nám posmešne hovoria, čo chcete, však vy Slováci žiadne dejiny nemáte. Keď ale chceme osláviť udalosť najdôležitejšiu v našich dejinách, hneď nám hovoria, že nemáme byť na čo hrdí.
Všetkým týmto neprajníkom chcem povedať jedno. Máme byť na čo hrdí. Sme hrdí na to, že napriek nepriaznivým politickým okolnostiam sme si dokázali udržať slobodu, ba dokonca založiť vlastný štát. Štát, ktorý ukázal svoju životaschopnosť a dokázal, že si Slováci vedia vládnuť aj sami. Že na to nepotrebujeme cudzích tútorov, ktorí neustále iba hľadia na to, ako čo najviac národ slovenský pokoriť a ožobráčiť.
Najprv nás v Mníchove zradili, nechali nás napospas okolitým štátom bez pomoci a dnes nám vyčítajú, že sme sa zachovali tak, ako sme sa zachovali. Toto sa nedá nazvať inak, ako farizejstvom. Vytýkajú nám, prečo neoslavujeme výročie vzniku súčasnej Slovenskej republiky. Treba si ale uvedomiť, že bez prvého Slovenského štátu by dnes možno nebolo ani súčasného.
Mali by sme si ctiť zakladateľov slovenskej štátnosti a nie ich urážať a dehonestovať. Už dosť bola ukázaná nenávisť k zakladateľom, keď bol popravený prvý slovenský prezident, doktor Jozef Tiso. Popravený na politickú objednávku. A to napriek tomu, že počas jeho prezidentovania nebol vykonaný jediný trest smrti z politických dôvodov.
Tieto prúdy nenávisti ku vzniku Slovenského štátu a k jeho zakladateľom ma privádzajú k myšlienke: Je Slovensko vôbec ešte naše? Patrí Slovensko Slovákom? V koho záujme je vzbudzovať pocit hanby za svoje dejiny? Ani iné štáty nevznikali jednoducho, veľa štátov sa zrodilo v potokoch krvi, ako napríklad aj veľký vzor “tátokrajinkárov” Izrael, ale nenájdete jeden jediný, v ktorom by tak hanili svoj vznik.
Bohužiaľ, musím konštatovať, Slovensko už nie je naše. Ukradli nám ho priamo pred našimi očami. Prišiel ale čas, aby sme si zobrali Slovensko späť! Vzniká tu nová sila. Sila, ktorá ide do volieb. Z ktorej majú už teraz zapredanci národa strach. Ľudová Strana Naše Slovensko. A keď budeme držať svorne pri sebe, zvíťazíme!
Verní sebe. Svorne napred!
Erich Vinclav
Odkazy:
Pochod za národ 14.3.2010 (1/15) – Intro
Pochod za národ 14.3.2010 (2/15)
Pochod za národ 14.3.2010 (3/15) – Marcel Urban
Pochod za národ 14.3.2010 (4/15)
Pochod za národ 14.3.2010 (5/15)
Pochod za národ 14.3.2010 (6/15)
Pochod za národ 14.3.2010 (7/15)
Pochod za národ 14.3.2010 (8/15) – Ivan Sýkora (1/2)
Pochod za národ 14.3.2010 (9/15) – Ivan Sýkora (2/2)
Pochod za národ 14.3.2010 (10/15) – Poľský aktivista
Pochod za národ 14.3.2010 (11/15) – Rakúsky aktivista
Pochod za národ 14.3.2010 (12/15) – Marián Mišún
Pochod za národ 14.3.2010 (13/15) – Marián Kotleba (1/2)
Pochod za národ 14.3.2010 (14/15) – Marián Kotleba (2/2)
Pochod za národ 14.3.2010 (15/15)